Sú naše vzťahy stratené?

Máte pocit, že vzťahy našich starých mám a otcov boli trvácnejšie a pevnejšie? Štatistiky rozpadajúcich sa manželstiev v súčasnosti svedčia o tom, že to nie je zdanie, ale skutočnosť. Pri hlbšom zamyslení nad krehkosťou moderných partnerských vzťahov odborníci dospeli k viacerým príčinám.

Nie sme pripravení. Nie sme prichystaní robiť kompromisy, obetovať sa za druhého či bezvýhradne milovať. Na podstatné veci nechceme čakať a chceme ich mať hneď. Nedovolíme našim pocitom pomaly rásť, neberieme do úvahy, že na dozretie určitých citov neexistujú časové limity.

Pletieme si lásku s inými pocitmi. Lipneme na romantických predstavách o stretnutí niekoho, kto sa nám náhodne prihovorí a nevšímame si ľudí, ktorí nás ochotne podporia aj v ťažkom období. Nemáme radi nudu, a preto chceme partnera, ktorý náš život premení na dobrodružstvo.

Presunieme lásku na vedľajšiu koľaj. Nemáme čas na lásku a vzájomnú náklonnosť, pretože sme príliš zaneprázdnení honbou za materiálnymi vecami.

Očakávame okamžité výsledky. Zamilujeme sa a veríme, že náš vzťah bude perfektný. Pravdou je, že zrelosť vzťahu, rovnako ako vzájomné porozumenie, prichádza niekedy až po rokoch.

Nevieme sa odovzdať. Stretávame mnohých ľudí, koketujeme s nimi, no len ťažko sa otvoríme a dáme niekomu šancu. Začneme vzťah, ale akonáhle stretneme niekoho „lepšieho“, zo vzťahu zutekáme, namiesto toho, aby sme ho budovali.

Sme závislí na technológiách. Technológie približujú k sebe ľudí, na druhej strane ľudí od seba vzďaľujú. Chat, telefonáty, sms správy, maily..., to všetko nahradilo osobnú komunikáciu z očí do očí. Zároveň vďaka technológiám máme o sebe toľko informácií, že si už reálne nemáme čo povedať.

Nechceme zostať dlho na jednom mieste. Myšlienka usadiť sa s niekým nás desí. Odmietame zasvätiť život len jednému človeku, stále si chceme nechávať otvorené zadné vrátka.

Stávame sa „sexuálne liberálnymi“. Dnes je mimomanželský sex takmer samozrejmosťou. Veci ako „kamaráti s výhodami“, otvorené vzťahy alebo sex na jednu noc sa stávajú normálnou súčasťou života.

Príliš často sa opierame o logiku. Vo vzťahoch príliš kalkulujeme a vyberáme si pre a proti bez toho, aby sme do nich zapojili emócie a city.

Bojíme sa priveľa vecí. Bojíme sa nových vzťahov, sklamaní, bolestivých rán – strach nám bráni prijať ľudí do nášho života. Staviame si okolo seba hradby, nechceme vystúpiť von a preferujeme pohodlie známeho pred spoznávaním nového.

Nevieme oceniť vzťahy. Berieme milujúceho človeka ako samozrejmosť a nevieme si ho vážiť. Je pre nás jednoduché nechať človeka ísť aj napriek tomu, že nás miluje. 

Naznačené tendencie a nastavenia majú vplyv na to, ako a kedy partnerský vzťah nadviažeme, ako sa v ňom udomácnime, za akú cenu si ho udržíme alebo či ho nenávratne stratíme.  

Ako sa dá rozpoznať, kedy je vzťah už mŕtvy a nevzkriesi ho ani živá voda a kedy stačí trochu mu len pomôcť a bude žiť ako kedysi? Podľa čoho sa máme rozhodnúť: máme sa pokúsiť zachrániť čo sa ešte dá alebo zo vzťahu odísť a ochrániť sa pred neustálym trápením?  Keď chceme za svoju lásku zabojovať, ako by sme mali na to ísť, aby sme neurobili ešte väčšie škody?   

Na tieto a podobné otázky neexistuje všeobecne platná odpoveď. A tí, ktorí hľadajú odpovede pre seba, pre svoje vzťahy, sa vždy cesta a učiteľ nájde.